O mne
Narodila som sa 13.1.1983 v Komárne, v siedmom mesiaci, v nemocnici, ktorú toho času opravovali. Museli ma rýchlo previesť do Nitry. Po narodení som musela bojovať o život ako taký. Dostala som sa 3krát do klinickej smrti. Lekári mi nedávali žiadnu šancu na prežitie. V tom čase sa veľa nevedelo o detskej mozgovej obrne tak ako dnes. V dnešnej dobe nájdeme množstvo informácií aj na internete. Takže u mňa bol konečný verdikt vyrieknutý až keď som mala takmer 2 roky, keď sme sa presťahovali do Bratislavy. Rodičia to dostali čierne na bielom: detská mozgová obrna - spastická kvadruparéza. Poškodenie mozgu s tuhým ochrnutím rúk a nôh! Komu by sa nezrútil svet? Ale na plač a lamentovanie nebol čas. Bolo sa treba pustiť do tvrdej práce.
Začala som chodiť do detskej liečebne MARINA v Kováčovej. Prvý pobyt trval 6 mesiacov. Terapia spočívala v intenzívnom cvičení Vojtovej metódy s využitím blahodárnych účinkov termálnej vody. Môj zdravotný stav sa pomaličky začal zlepšovať. Pani primárka MUDr. Mária Blechová ma prepúšťala so slovami: "V rehabilitácií je nutné pokračovať aj doma a kúpeľné pobyty každý rok opakovať." Učili ma to, čo je pre rodičov zdravého dieťatka samozrejmosťou. Sedieť, loziť po štyroch, dať sa do vzpriameného kľaku, rozprávať, stáť a urobiť môj prvý veľký krok pomocou drevených kozičiek.
V mojich 4 rokoch prišla na rad prvá operácia očí kvôli škúleniu. Operovala ma doktorka Fišerová. Napriek tomu že boli moje odchýlky veľké, operácia sa podarila na prvýkrát. Tak ako u zdravých detí, tak aj u mňa nastal čas nastúpiť do škôlky a zaradiť sa do kolektívu. Popri tom som musela zvládať aj cvičenie a návštevy u logopéda.
Materskú, základnú a dva roky strednej školy ukončenej záverečnou skúškou som absolvovala na Mokrohájskej - pre telesne postihnutých v Bratislave.
Od ukončenia školy na Mokrohájskej do roku 2009 bolo mojím cielom ešte viac zlepšiť môj stav. Všetku svoju energiu som venovala hľadaniu sponzorov, liečby boli po finančnej stránke veľmi náročne. Rozposielala som veľa mailov po rôznych nadáciách. Určité zlepšenie nastalo aj napriek tomu, že už som nebola vo vývoji. No každé ochorenie má svoje limity.
Dnes je mojou hlavnou prioritou dodatočne dokončiť strednú školu formou marutitnej skúšky. Do školy chodím rada, má to pre mňa veľký význam nie len po vzdelávacej stránke, ale aj po socializačnej. Niekedy je pre mňa ťažké "držať" krok s mojimi zdravými spolužiakmi, ale moja triedna učiteľka ma vždy podporí, keď cíti, že nie je všetko ok a dodá mi chuť bojovať ďalej!
Za to, čo dnes dokážem urobiť sama ďakujem mojim rodičom, ktorí mi vytvorili podmienky, aby sa môj zdravotný stav zlepšoval po všetkých stránkach, mojej sestre ktorá ma vždy ťahala dopredu, to čo robila ona, som chcela vedieť aj ja. A ešte celej mojej rodine, a samozrejme lekárom a fyzioterapeutom.